Slovenská pohostinnosť a ako sa v DPB s angličtinou
kamarátia

Napísal Lukáš Matta 14.03.2015

 

Ako by ste sa cítili po príchode napríklad do Japonska, keby ste videli všetky nápisy a smerové tabule napísané v japonských znakoch? Ako by ste sa cítili po príchode napríklad na stanicu Nagoya, keby okolie pozostávalo z tony odpadkov, rozbitých chodníkov, bezdomovcov a ponúkajúcich sa slečien? Presne tak, ako sa cítila istá americká turistka po príchode na Slovensko, do jeho hlavného mesta – Bratislavy – na hlavnú stanicu.

Prvým šokom, ktorý naša turistka uvidí, je staničná budova naplnená podivnými indivíduami, vizuálnym smogom ukrajinsky vyzerajúcich šmelinárskych obchodíkov, špinou a všeobecne prítomnou nehostinnosťou.

Druhý šok je v podstate identický. Zdevastovaný predstaničný priestor bez akejkoľvek urbanistickej koncepcie, krčmičky šestnástej cenovej, všadeprítomní bezdomovci, absentujúca orientácia „kam teď“ a uličný mobiliár na úrovni krajín tretieho sveta.

Túto úroveň si statočne udržiava aj miestny dopravca – Dopravný podnik Bratislava, a. s. – ktorý si s informovaním zahraničných cestujúcich nerobí ťažkú hlavu. Nevypravené služby vďaka „kvalitným“ trolejbusom značky SOR sú rovnako smutnou realitou, no celkový dojem z mesta a krajiny nekazia tak, ako neochota a neodbornosť personálu oficiálneho predajného miesta tejto spoločnosti.


Rozpoviem vám jeden príbeh.

Je niečo po tretej hodine popoludní, s kamarátom sa vraciame z Brna do Bratislavy a naše kroky smerujú do predpredaja DPB, a. s., kde si chceme kúpiť lístky kartou, keďže drobné nemáme. Samozrejme, predpredaj je zastrčený v rohu, aby ho nebodaj nik nenašiel. O viditeľnom umiestnení priamo v staničnej budove môžeme len snívať. Vstupujeme pár minút pred záverečnou, nevraživá predavačka sa vypytuje, čo chceme a chytro zamyká dvere. To, že tam prichádza starší pán, ju už nezaujíma - padla, tak padla.

„Do you speak English?“, ozýva sa, a vtom zazriem útlu slečnu s ruksakom, ktorá stojí pri okienku a je zjavne dezorientovaná. „Ja jej nerozumiem“, nevraživá teta za okienkom prevracia oči a pozerá sa na nás. Okamžite si pomyslím: „Vitaj na Slovensku, Lukáš“. Prichádzam teda k nej a začínam zisťovať čo potrebuje. Je to vec, s ktorou jej teta pracovníčka DPB neporadí. Turistka totiž chce informácie, ako sa dostane do centra a poradiť, kde je tam nejaké vhodné ubytovanie na prespanie. Ako je ale známe, na Slovensku sa informácie cudzincom veľmi nepodávajú, lebo veď „to po akom hovorí?“.

S kamarátom sme si lístky zakúpili (lebo sme hovorili po slovensky, haha) a rozhodli sa, že vyšokovanej turistke poradíme, keďže to ľudia za to platení nedokážu a navyše ju dovedieme k cieľu jej cesty. „Please, come with us“, hovorím a mierim naše kroky na zastávku k automatom. Cestou jej vysvetľujem, že je na Slovensku a že ako turista to tu má ťažké. Smutné. Prezrádza, že je z Virginie, má to blízko do Washingtonu a práve smeruje z Prahy do Viedne, no povedala si, že jeden deň v hlavnom meste Slovenska by bol zaujímavý. Dievča, nevieš do čoho si to prišla...

Aj napriek šiestim zostávajúcim percentám batérie jej pomáham vybrať hostel na Panenskej ulici. „Na Hodžko!“, vyhlasujem, a po zakúpení lístkov všetci nasadáme na deväťdesiattrojku. Vcelku zaujímavý moment nastáva keď sa nás pýta, či sme z Bratislavy. „Bývame 445 kilometrov odtiaľto“, vysvetľujeme, na čo nám je odpovedané, že sa tu dobre vyznáme. Niečo na tom asi bude, vravím si :)

Po vystúpení pípajúcemu Nexusu ešte zapínam navigáciu, aby sa požadovaná adresa rýchlo našla. Sedliacky rozum však napovedá, že to bude len kúsok, čo nám Google Mapy potvrdzujú. Našťastie.

Milú turistku teda odprevádzame k vchodu, dávame jej ešte zopár stručných rád a nasmerovaní, kde čo je a prajeme sme pekný pobyt. Ďakovaniami nešetrí a s úsmevom sa poberá ubytovať sa, zatiaľ čo naše kroky pomaly vedú na „Trnko“ a električku do Ružinova. Pozrieme sa na seba a usmejme sa. Slová potrebné nie sú. Je to skvelý pocit pomôcť niekomu, kto by bol inak pravdepodobne stratený vďaka neochote personálu za to zodpovedného a celkovej nevľúdnosti mesta. A čo je najsmutnejšie - hlavného mesta.

Dogmatická pohostinnosť a dobrota Slováka tentokrát asi niekde zlyhala.

    pošli na vybrali.sme.sk